Prečo imidž nie je na nič

Autor: Nina Erneker | 26.2.2021 o 9:19 | (upravené 26.2.2021 o 9:25) Karma článku: 3,00 | Prečítané:  402x

Alebo o tom, či vôbec vieme, ako sme na tom v zahraničí s našim imidžom ako krajiny turizmu a kongresov.

Môj dnešný blog je skôr zamyslením, ku ktorému ma inšpiroval tento článok bývalého vicepremiéra Ivana Mikloša o imidži a reputácii krajiny. Veľmi ma to totiž prekvapilo a rovnako potešilo, pretože je to veľká téma hlavne pre turizmus a kongresový cestovný ruch, resp. Meeting Industry.

V článku sa spomína meno Simon Anholt, svetová place brandingové kapacita. Človek, ktorý okrem iného, založil aj tzv. Nation Branding Index a tiež spravuje The Good Country Index. Ide o rebríček, ktorý každoročne hodnotí reputáciu 50-tich krajín sveta podľa toho, aké sú ich národné kompetencie v šiestich ukazovateľoch (export, vládnutie, kultúra, turizmus, ľudia, imigrácia a investície).

Čo je na tom zaujímavé? Nehodnotí totiž krajiny podľa ich vlastných slov, podľa toho, čo o sebe samé tvrdia, ale podľa toho, čo si o nich myslia obyvatelia iných krajín. Pretože reputácia nie je o národnej hrdosti a zaplatených článkoch v médiách, ale o tom, ako nás vnímajú iní.

Ak nás vôbec vnímajú. Obávam sa, že v našom prípade sme ako krajina cestovného ruchu veľkou neznámou. V tom lepšom prípade. Na stole je rovnako otázka, ako sa vnímanie našej krajiny zmenilo aj na tzv. zdrojových trhoch (odkiaľ k nám chodí najviac návštevníkov), pôvodná cieľová skupina zostarla, mladá dorástla, má iné hodnoty.

Ako si dovoľujem tvrdiť, že sme neznámou? Veľmi jednoducho. Mám za sebou viac než 30 MICE veľtrhov, výstav, prezentácií a infociest v zahraničí. Prezentovala som Slovensko a Bratislavu stovkám nákupcov medzinárodných podujatí, absolvovala tisíce minút rozhovorov a vypila hektolitre kávy na B2B stretnutiach.

Ak poviem, že tretina z nich ani netušila, kde sa Slovensko nachádza, nebudem ďaleko od pravdy.  A to ide o scestovanú a dobre informovanú skupinu ľudí s nadpriemerným vzdelaním. Väčšina už o Slovensku počula, aj keď po dvoch minútach rozhovoru zistíte, že myslia Slovinsko, alebo sa im musíte pripomenúť ako bývalé Československo. Áno, hovoríme o roku 2019. A áno, sme v Európe. Aby som nebola nespravodlivá, niektorí pozitívne reagovali na našu novú prezidentku. Podľa teórie place brandingu je práve ona aktuálne jedným z mála silných a pozitívnych prvkov značky Slovensko.

Ako Bratislava Convention Bureau sme pripravovali aj špecializované infocesty pre nákupcov zo zahraničia. Napríklad incentívne agentúry z Nemecka, UK, či Škandinávie. Ich očakávania pred príjazdom boli väčšinou na bode mrazu, no domov odchádzali s úsmevom na tvári a poznaním, že tu naozaj máme aj 5*hotely, modernú infraštruktúru, autentické historické centrum a celkom milých ľudí.

Nedávno sa v médiách objavila informácia o znovuzakladaní národnej agentúry pre cestovný ruch. Agentúra má „pracovať s exaktnými analytickými dátami z regiónov, analyzovať ich a prinášať konkrétne riešenia pre skvalitnenie cestovného ruchu na Slovensku“. Čísla sú určite dobrý základ. Dúfajme, že dáta, ktoré dostaneme nebudú staré a  budú reflektovať zmenu, ktorú so sebou pandémia priniesla. Nestavajme však prístup opäť na princípe zvnútra von. Na tom, čo sme si sami o sebe povedali. Nerieši vôbec to, čo od nás chce svet. Čo potrebuje. Ako nás vníma cieľová skupina. Či nás vôbec vidí. Obzvlášť v segmente business meetings je reputácia kľúčová. A ďaleko dôležitejšia ako v prípade klasického cestovného ruchu (leisure), ten by paradoxne z marketingu typu „Slovakia - hidden gem of Central Europe“ (čiže Slovensko - skrytý klenot Strednej Európy ) vedel teoreticky vyťažiť.

Ak sa na turizmus pozrieme Anholtovskou optikou, uvidíme, že nie sme ešte ani v zornom poli turistov, cestovateľov a už vôbec nie organizátorov medzinárodných kongresov.

Ja viem, už mesiac tu vypisujem, aké je dôležité začať riešiť kongresy a teraz poviem, že o nás nikto nevie? No, pravdou je, že nevie. Zopár lastovičiek už vyletelo a Bratislava je na tom s brandom lepšie ako Slovensko. Ale ak sa teda ideme zamýšľať nad kongresmi a stavať kongresové centrá, čo takto spýtať sa sveta (alebo aspoň Európy), čo by od nás potrebovala a ako jej my vieme pomôcť. Lebo my máme čo ponúknuť, o tom som presvedčená.

A začnime dátami. Pozrime sa teda na to, ako nás vidí svet. Je to oveľa dôležitejšie než to, ako vidíme sami seba.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Megalomanské projekty

Príbeh o tom, ako sa z Bratislavy takmer stalo európske Las Vegas

Metropolis zapadol prachom.

Dnes píše Matúš Ritomský

Dovoľme si hovoriť o konci pandémie

Na prekonanie poslednej fázy pandémie potrebujeme rozumný optimizmus.


Už ste čítali?