Kto sa nabalí na kongresovom centre

Autor: Nina Erneker | 8.3.2021 o 14:42 | (upravené 8.3.2021 o 14:55) Karma článku: 1,94 | Prečítané:  562x

Ukľudním Vás hneď na začiatku. Toto nie je článok o špinavých hrách v biznise ani o konšpiračných teóriách. Rada by som iba trošku prispela do diskusie o tom, kto a prečo by mal investovať do kongresového centra.

Na úvod možno prekvapivý fakt. Máloktoré kongresové centrum vo svete dokáže dlhodobo tvoriť zisk. Prevádzka je totiž natoľko nákladná, že nestíha „zarobiť“ na investičné vstupy. Preto je väčšina kongresových centier na svete postavených ako tzv. public-private-partnership (PPP), čiže spoločná investícia štátu (alebo v niektorých prípadoch aj samosprávy) a súkromného kapitálu/sektora. Niektoré kongresové centrá sú dokonca 100% vlastnené štátom. Napríklad The Convention Centre Dublin.

Prečo teda štát investuje do niečoho, čo nie je ziskové? Existuje viacero dôvodov, ja spomeniem tri hlavné.

Prvým je investičný stimul, ktorým môže štát doslova „nakopnúť“ ekonomiku v danej destinácii. Toto nakopnutie sa prejaví jednak v zamestnanosti, ale aj príjmoch regiónu. Veľa štúdií sa oháňa číslami z Viedne, kde pred pandémiou Business Meetings prispievali k HDP okolo 1 miliardy Eur ročne, pričom za rok 2019 boli celkové daňové príjmy z tohto odvetvia vo Viedni na úrovni skoro 264 mil. Eur. Osobne si myslím, že s Viedňou (alebo Prahou či Budapešťou) by sme sa porovnávať nemali, už len vzhľadom na ich kapacity a roky sústredeného strategického úsilia o popredné pozície na kongresovom trhu. Na druhej strane, ich ťah na bránku, neustále modernizovaná infraštruktúra, organizovaná spolupráca verejného a súkromného sektora a lobing smerom k vládnym štruktúram sú určite veci, ktorým sa môžeme od nich učiť.

Druhým je návratnosť investície. Áno, čítate správne. Aj štát môže dosahovať návratnosť svojich investícií. Ako? Jednoducho, cez dane.
Asociácia asociácií, ICCA, pripravuje okrem rebríčkov najúspešnejších kongresových krajín a miest aj prehľady priemerných výdavkov delegátov na deň. Niektoré destináciu sú drahšie a/alebo priťahujú nákladnejšie podujatia, iné menej, ale v priemere jeden delegát predstavuje pre destináciu hrubé príjmy cca 1500 Eur na podujatie. Z tejto sumy ide väčšia časť organizátorom vo forme registračného poplatku a hotelom vo forme platieb za ubytovanie. A samozrejme nie malá časť výdavkov smeruje do barov a reštaurácií, taxi službám, galériám a múzeám, či na nákup suvenírov. Nehovoriac o tom, že každé Euro výdavkov prispieva k zamestnanosti v odvetví i mimo neho. Všetky tieto výdavky sú predmetom dane z príjmu, DPH a ďalších spotrebných či lokálnych daní. Vo finále teda štát na každom delegátovi zarobí cca 20%, pretože drvivá väčšina vybratých daní končí v štátnom rozpočte.

Ako sú na tom ostatné subjekty? Organizátor, teda asociácia a/alebo jej PCO (Professional Congress Organizer) z tohto poplatku platia prenájmy kongresových centier a iných priestorov, catering, AV techniku, tlačoviny, program, transfery a „milión“ ďalších položiek. Za úspech sa dá považovať, ak na konci dňa zisk organizátora tvorí 10% z tržieb. Väčšinou je to okolo 6-7%. A to si predstavte, že ako PCO na jednom kongrese robíte 4 roky, máte šialený cash flow a idete do obrovského rizika už v momente keď spracovávate kandidatúru. Lebo ak nevyhráte, tieto náklady vám samozrejme nikto nevráti. Náročný biznis.  

A čo hotely? Aj pre nich je kongres výbornou príležitosťou ako naplniť kapacity do prasknutia. Na druhej strane, ide síce o vysokú obsadenosť, ale ceny sú dlho vopred negociované a zazmluvnené.  Nielen preto, aby delegáti mali vôbec kde bývať, ale aj vzhľadom na pridanú hodnotu PCO, ktorá sa snaží vybaviť priaznivejšie ceny ako „pultové“, za ktoré hotely ubytovávajú turistov a podobne.

Snažím sa naznačiť, že ani organizátori, ani hotely nie sú tými, kto sa na kongrese „nabalí“. Sú to podnikatelia, mali by tvoriť zisk, ale takú dlhodobú a zaručenú ziskovosť, ako má v tomto prípade štát, s najväčšou pravdepodobnosťou nedosahujú.

Ešte jeden príklad. V roku 2019 sme v Bratislave podľa ICCA mali 7845 kongresových delegátov. Na jedného z nich pripadajú výdavky na úrovni spomínaných 1500 Eur na podujatie. Ak to zaokrúhlime na státisíce, vychádza to 11,8 milióna Eur. Veľmi hrubý daňový odhad na úrovni cca 20% by teda predstavoval 2,36 milióna Eur pre štát.

Ak by sa nám podarilo vďaka novému kongresovému centru zvýšiť počet delegátov napr. 4-násobne oproti roku 2019, znamenalo by to 47 mil. Eur, čo je cca 9,4 mil. Eur na daniach. Kongresové centrum so vstupnou investíciou 60 mil. Eur by sa teda štátu, a teda nám ako daňovým poplatníkom, malo vrátiť za niečo vyše 6 rokov.

Aby som nezabudla, ešte som chcela uviesť tretí dôvod, prečo by mal byť práve štát hlavným investorom do kongresového centra. Tým dôvodom je reputácia destinácie. Máloktoré odvetvie má taký silný a pozitívny vplyv na reputáciu ako medzinárodné kongresy. Ak sa teda štát postaví seriózne k svojej roli investora a vyberie dobré, funkčné a nadčasové riešenie, môže mu kongresové centrum slúžiť ako javisko. Ako scéna, na ktorej sa prezentuje svetu v tom najlepšom svetle. A samozrejme mesto a región z toho budú ťažiť tiež.

Držme si palce, nech sa to podarí. Máme predsa toľko šikovných ľudí a úspešných príbehov. Bolo by škoda o nich nepovedať svetu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Megalomanské projekty

Príbeh o tom, ako sa z Bratislavy takmer stalo európske Las Vegas

Metropolis zapadol prachom.

Dnes píše Matúš Ritomský

Dovoľme si hovoriť o konci pandémie

Na prekonanie poslednej fázy pandémie potrebujeme rozumný optimizmus.


Už ste čítali?